Doktor Laker

Už veľmi dlho ma štve koberec v mojej izbe. Irituje ma už toľko rokov, že číslom by to nevedela vyjadriť asi väčšina fico voličov (sú to už asi dva tri roky). A tak ma predvčerom, v období (obdobie vysvedčenie ak neviete) keď som sa mal učiť na štátnice (už som sa začal, aj keď žiadnu zmenu v mojej vzdelanosti som nanešťastie nepostrehol) napadla spásonosná myšlienka. Veruže som sa hneď vybral na náročnú púť za sestrou, do vedľajšej izby (pre mňa osobne dosť nezvyčajná fyzická aktivita) a predostrel som jej svoj plán.

Plán spočíval v tom, že zrolujem koberec a pôjdem ho vyhodiť do kontajnera, rodičia si to pár dní nevšimnú a potom už bude neskoro. Sestre sa ten nápad veľmi zapáčil a keďže nemá veľký zmysel pre humor tak sa na tom smiala asi päť minút ako šialená (nemá totižto veľa zábavy vo svojom živote). No potom povedala, že to je sprostosť ten koberec len tak vyhodiť a že ho mám radšej odniesť do pivnice. Tu nastal ďalší problém, pivnicu nám často vykrádajú, tak tam už pre istotu nedávame ani zámok ani žiadne cennosti. A predsa si nenecháme ukradnúť koberec, ktorý sme chceli vyhodiť. Je niečo iné, keď sa svojho majetku zbavíme sami, ako keď nám ho niekto ukradne, že áno? Pekná sprostosť ale IMO je to tak. Tak som teda navrhol, že ho dám za pohovku, či hovník, či čo to dementi jazykovedci vymysleli. Reku že rozumíš, tam si to nevšimnú. Nastal ďalší päť minútový záchvat smiechu mojej sestry (nie nemá 5 rokov, ma 27 a titul Mgr. a odovzdanú rigoróznu prácu prosím pekne) a jednohlasné schválenie návrhu nádornej rady.

Včera som bol moc lenivý na to aby som sťahoval koberec a hral sa na Sama Fishera. No dnes keď už som sa naozaj učil na štátnice, v okamihu keď som mal tvár prikrytú prvou štátnicovou témou a regeneroval svoje oči (asi o 11tej ráno, ale už som bol hodinu a pol hore!!!!) prišla sestra do izby a zrolovala koberec. Tak som ho teda odniesol za hovník (hovieme si samozrejme, tí jazykovedci vedia čo robia) do obývačky. Otec prišiel domov a keď zas odchádzal tak si šiel sadnúť do izby aby sa obul, pozeral sa na podlahu kde bol pred tým koberec a nič si nevšimol. Sestra sa začala šialene smiať, to je dobrá taktika keď chcete odpútať od niečoho pozornosť, otec sa vypytoval čo sa deje. Samozrejme som mu priamo neodpovedal, aby som ho zbytočne neklamal, ale ani o zmiznutom koberci som nemal v úmysle povedať, tak si otec myslel, že som zas niečo zlé urobil a že neuspejem na štátniciach. Nečudujem sa mu.

Keď prišla domov mama a vstúpila do izby hneď sa začala pýtať kde je koberec, tak som jej samozrejme povedal nech sa opýta sestry. Tá pohotovo začala klamať, veď žena, čo iné sa dalo čakať. Povedala, že chodili nejaký ľudia po bytoch a kupovali starý nábytok tak im dala koberec...  Neviem mama či prišla na to, že je za jej ... hovníkom (jazykovedci FTW). A prečo píšem príbeh o koberci ako nejaký idiot? No za prvé lebo som idiot a za druhé, lebo je to tu SKVELÉ!!! Nemusím sa každé dve minúty postaviť, aby som zachránil stoličku zo záhybov dementného skrčeného koberca. Hmmm, ale teraz ako to píšem tak si uvedomuje, že to bola asi jediná moja stála telesná aktivita. No nevadí, bude zo mňa ešte väčšie bulo. Podstatné je, že dnes sa mi bude dobre zaspávať, pretože pred očami budem mať šťastné kolieska mojej stoličky a viem, že svojím nemým spôsobom kričia môj obľúbený citát „Freeeeeedoooooom“. LOL som to ale debil, no MFP. Inak ak sa pozastavujete na tom, prečo je to tak detsky napísane, tak mám pripravenú vhodnú výhovorku na obhajobu svojej cti. Je už večer (23:32 GMT+1, 6.5.2010, ešte nejaký údaj sa sem dáva?) tak to píšem ako rozprávku na dobrú noc. Collini OUT!

Či nie?

Ta ta....